Dievča a strach
Stále ju obkľučoval strach. Raz silnejší, inokedy slabší. Veľmi jej ubližoval.
Nemohla robiť veci, ktoré sa jej páčili, ktoré mala rada, pretože jej to zakazoval. Znenávidela ho a chcela ho poraziť, no čím viac proti nemu bojovala, tým bol väčší a silnejší. Svojim odporom a nenávisťou dodávala Strachu väčšiu moc. Už nevedela čo má robiť ďalej, keď tu jej jeden múdry človek povedal:
“Nebojuj proti nemu ani ho neodháňaj. Pozvi ho k sebe dovnútra, otvor dvere, na ktoré ti neustále búcha a na chvíľu sa s ním porozprávaj. Ospravedlň sa, že si ho nechávala tak dlho čakať za dverami a tiež si ho nechcela pustiť von, potom mu povedz, že ho máš rada.”
“Mám sa ospravedlniť a navyše povedať, že mám rada Strach?! Prečo?!” vykríklo dievča nešťastne.
Múdry človek odvetil: “Urob, ako ti radím a Strach ti niečo prezradí.”
Aj keď s veľmi ťažkým srdcom a pochybnosťami, poslúchla túto zvláštnu radu.
Našla si tiché miesto, kde ju nemohol nikto rušiť, zavrela oči a v mysli vstúpila do svojho najhlbšieho vnútra. Chvíľu sa nič nedialo, potom však začula hrôzu naháňajúce: BUCH! BUCH! BUCH!…
Uvedomila si, že stojí pred obrovskými dverami. Boli to krásne dvere.
Ale ten buchot… bol hrozný!
Nakoniec zozbierala všetku odvahu a dvere pomaly otvorila.
Stál v nich Strach osobne.
Jej Strach.
Bol taký obrovský, že musela zakloniť hlavu dozadu, aby mu mohla vidieť do tváre.
Bol celý čierny, iba zuby, ktoré na ňu ceril, mal biele, no špicaté a ostré. Oči prenikavo čierne, obrovskú papuľu a žiaden nos, iba dve drobné nosné dierky.
Sklonil sa a tými čiernočiernymi očami sa zahľadel do očí dievčaťa. Išla z nich tá najtemnejšia temnota.
Potom rozďavil tú svoju papuľu a začal revať tak silno, až dievčina takmer spadla. No udržala sa a tvár mala celú olepenú slizskými slinami.
Prehltla na prázdno a pomaly povedala: “Prosím… odpusť mi… odpusť mi, že som ťa tu držala tak dlho a nedala ti voľnosť.”
Strach prekvapene zažmurkal očami.
Dievča zopakovalo: “Prosím, je mi to veľmi ľúto.”
Strach, akoby sa trochu zmenšil, a potom povedal: “To je v poriadku, prosím, aj ty mi prepáč, že som ťa trápil.”
“To je v poriadku,” odvetilo dievča.
Strach sa stále zmenšoval a zmenšoval, až dosiahol rovnakú výšku, ako dievča.
A dievča Strach objalo so slovami: “Mám ťa rada.”
Strach: “Aj ja ťa mám rád. Musíš si však uvedomiť jednu vec. Teraz odídem, no vrátim sa.”
Dievča sa preľaklo.
“Nemusíš sa báť, pokiaľ necháš tieto dvere stále otvorené,” a ukázal na krásne dvere.
“Som len obyčajný pocit, ktorý mávajú všetci ľudia. Nikdy som nemal v úmysle ublížiť ti. Len prísť a zase odísť. Ibaže ty si za mnou zabuchla tieto dvere a živila ma tým, ako si sa snažila proti mne bojovať. Všetku svoju energiu si vysielala len proti mne. Ibaže so mnou sa bojovať nedá a to už dobre vieš. Teraz otvor tie dvere a nechaj ich otvorené, nech môžu pocity voľne prúdiť do tvojho vnútra. Nenechaj nás búchať na dvere a ani nás tu nenechávaj uväznené, tým si len sama zbytočne ubližuješ. Tak ťa prosím pre tvoje vlastné dobro, buď otvorená ku všetkým svojim pocitom, tým dobrým a aj tým zlým. Pretože aj my zlé pocity, sme na niečo dobré. Varujeme pred nebezpečenstvom alebo jednoducho pred niečim, čo by sa ti nemuselo páčiť. Je pravda, že niekedy sa bojíš niečoho, čoho sa báť vôbec nemusíš, ale to len preto, že som prišiel, aby som preskúmal, čo sa vlastne deje. Ak mi však zavrieš dvere, ja nemôžem odísť a ostanem tu postupne väčší a väčší.”
Dievča konečne pochopilo a pomaly pristúpilo k obrovským dverám.
Veľmi ťažko sa otvárali, no nakoniec ich otvorila.
Strach sa na ňu usmial, pohladil ju po vlasoch a odchádzal so slovami: “Dovidenia. Čoskoro sa vrátim, tak nezabúdaj – dvere musia ostať otvorené.”
Autor: Murasaki