Rodičovská „láska“
Rozpoviem vám teraz príbeh o otcovi a synovi, o láske a nenávisti. Nenávisť je ako stlačená pružina. Mnohí však nevedia, že ak sa narovná, môže sa zmeniť na lásku.
Kde bolo tam bolo, bol raz jeden otec. Zatiaľ ešte nebol otcom, ale chystal sa ním stať, pretože sa mu malo narodiť dieťa. Túžil, aby to bol chlapec a snoval pre neho veľkolepé plány do budúcnosti. Otec bol tesárom a chcel naučiť syna tesárskemu remeslu.
„Musím ho naučiť toľko vecí, “často si vravieval. „Odhalím mu všetky tajomstvá tohto povolania, som si istý, že sa mu to bude páčiť. Bude pokračovať v našom rodinnom podniku.“
A keď sa dieťa narodilo a bol to skutočne chlapec, otec bol od šťastia v siedmom nebi.
„To je môj syn!“ vykrikoval. „To je ten, kto bude pokračovať v slávnom rodinnom podniku. To je ten, kto bude nosiť moje meno. To je on, nový veľký tesár, lebo ja ho naučím všetko, čo viem. Budeme si spolu skvele žiť.!“
Dieťa rástlo, dospievalo. Malo svojho otca rado. A otec sa v chlapcovi videl, často ho bral na ruky a prihováral sa mu:
„Len počkaj, synček, všetko ťa naučím! Bude sa ti to páčiť! Budeš pokračovať v našej tradícii, v našom remesle. Ľudia ťa budú chváliť aj po mojej smrti.“
Stalo sa však čosi nečakané. Synovi sa otcov postoj začal protiviť. Cítil, že má pred sebou inú cestu, hoci ešte nedokázal povedať, akú.
Pomaly sa začal búriť. Keď prišiel do puberty, bolo mu ukradnuté aj tesárske remeslo, aj celá rodinná tradícia.
Úctivo otcovi povedal: „Prosím ťa, otec, počúvaj ma! Mám svoje vlastné myšlienky a túžby. Zaujímajú ma iné veci.“
Otec neveril vlastným ušiam a povedal: „Nie synak, ničomu nerozumieš! Mám viac životných skúseností a viem lepšie, čo ti treba. Dovoľ mi byť tým, kým aj mám byť- tvojím učiteľom a uvidíš, aký skvelý život budeš mať!“
„Ale otec, ja mám iný názor. Nechcem byť tesárom. Nechcem ťa uraziť, ale moja životná cesta vedie inokade.
To bolo naposledy, čo sa syn s otcom rozprával úctivo, pretože vzájomná úcta sa medzi nimi postupne naštrbila, až celkom zmizla. V ich srdciach zívala prázdnota.
Keď syn ešte väčšmi dospel, pochopil, že otec sa stále snaží urobiť z neho to, čím nechce byť.
A tak bez rozlúčky ušiel z domu, nechal mu len odkaz: „Prosím ťa, daj mi pokoj!“
Otec bol zdrvený. „Čakal som dvadsať rokov, “ premýšľal. A môj syn? Mal byť z neho tesár. Mal byť veľkým majstrom svojho remesla, ktorý bude nosiť moje meno. To je hanba! Zničil mi život!
Syn si zasa hovoril: Ten človek poškvrnil moje detstvo a chcel zo mňa urobiť niekoho, kým vôbec nechcem byť. Nechcem s ním mať viac spoločné.“
A po zvyšok života neostalo medzi synom a otcom okrem hnevu a nenávisti nič. Keď sa potom synovi narodilo vlastné dieťa, nádherné dievčatko, pomyslel si: „Možno by som mal otca pozvať, aby videl ako náš rod pokračuje.“
Ale potom si to rozmyslel: „Nie, veď otec ma nenávidí.“
Tak sa stalo, že otec svoju vnučku nikdy nevidel.
Keď vo veku 83 rokov zomieral, na smrteľnej posteli dal zavolať syna. Syn mu ako odpoveď poslal takýto odkaz: „ Je mi jedno, čo sa s tebou deje, pretože si mi zničil život. Nechcem o tebe nič vedieť. Dokonca budem rád, keď zomrieš!“
Aká nenávisť potom otca zožierala! Pri poslednom výdychu myslel na to, prečo vôbec priviedol na svet takého opovrhnutia hodného syna.
Po smrti sa dostal do inej dimenzie bytia. Stretol tam svojho najlepšieho priateľa. A viete, čo mu povedal? „Priateľ môj, na Zemi si mi bol vynikajúcim otcom!“
„A ty si zasa bol skvelým synom,“ povedal na to jeho priateľ. „Vari to nebolo krásne, čo sme si na Zemi zažili?! To, čo sme si naplánovali sa nám pekne vydarilo, čo povieš?
„Áno, máš pravdu, „ odpovedal bývalý syn. „Veď sme nemali ani potuchy, kto vlastne sme!“
Ešte stále sa na niekoho hneváte? Spomeňte si, že vám len dáva lekciu, ktorou musíte prejsť!
Najväčšou silou vo vesmíre je láska. Láska nám neprináša len pokoj a inšpiráciu, ale dáva nám aj múdrosť a možnosť pochopiť, že vy sami ste pomáhali naplánovať všetko, čo sa s vami a okolo vás deje.“
prevzaté z knihy: Ako sa mať rád, V. Sineľnikov, S.Slobodčikov