Psychológovia raz v istej triede urobili nasledovný pokus:
Učiteľ priniesol do triedy hrubé lano a obmedzil ním priestor v triede tak, aby žiaci nemohli chodiť do skríň pri zadnej stene. Žiaci si to ani veľmi nevšímali. Iba jeden sa opýtal, prečo je tu lano. Učiteľ odpovedal, že nechce aby tam chodili.
Na druhý deň učiteľ bez komentára zúžil lanom priestor triedy tak, že sa nemohlo chodiť ani k oblokom. Tretí deň zahatal lanom aj priestor pri tabuli. Niektorí žiaci znervózneli, ale nepýtali sa na nič, šantili, učili sa. Štvrtý deň sa obruč lana stiahla tesne okolo lavíc. Žiaci sa mohli pohybovať len od dverí do radov medzi lavicami a do lavíc, ale tí z vonkajšej strany už nemohli vyjsť von inak, len cez miesto svojho suseda. Hundrali a nezdržali sa, spýtali sa, čo to má znamenať. Učiteľ im povedal, že je to kvôli poriadku a disciplíne.
„Predtým ste všetci lietali a behali ako ste chceli, iste vám prekážalo, že ste si zavadzali, v triede bol neporiadok, chaos ani ja som nemal prehľad, kde kto je a čo robí. Teraz je to jasnejšie. Aj vám je určite lepšie, lebo presne viete, kde a ako máte chodiť.“
Žiaci sa s tým zmierili a oslavovali učiteľovu genialitu. Bol poriadok. Bola disciplína.
Jedného dňa prišiel učiteľ s nápadom, aby každý žiak nosil čelenku. Vraj čelenka im bude pomáhať sústrediť sa, usmerňovať myšlienky. Pomôže im zorganizovať myslenie tak, aby odpovede boli presne také, ako sa má odpovedať. Budú za to dostávať lepšie známky, trieda bude najlepšia v škole. Žiakom sa čelenky páčili, bol na nich znak ich triedy, boli farebné, pekné a vždy, keď odpovedali, učiteľ im pripomenul, že je to aj vďaka čelenke.
Väčšina žiakov chodila pokojne medzi lanami, sedela vo svojom vymedzenom malom priestore a bola spokojná aj s čelenkou, ktorá im určovala, ako majú rozmýšľať, odpovedať.
Potom učiteľ priniesol odznaky. Mali si ich pripnúť na hruď presne na to miesto, kde je srdce.
„Viete žiaci, aby sme sa mali spolu dobre čo najdlhšie, musíme byť jednotní, musíme aj spoločne cítiť. Nech vám tento odznak pripomína naše spojenectvo, naše city v mene spoločnej veci.“ Ani si nevšimli, že ich srdcia sa dostali do klietky spoločnej predstieranej lásky a družnosti.
Až jedného dňa im to poniektorým došlo.: “SME V KLIETKE!“
Iní kričali: „To nie je klietka, to je disciplína a poriadok!“
Ďalší dôvodili: Sme silní, sme jednotní, pozrite sa na nás! Nerozbíjajte naše spojenectvo, nezvíťazíme nad ostatnými!“
A bolo počuť aj hlasy: „ Umlčte krikľúňov!“
Ale tiež takéto: „ Ako je možné, že sme takí hlúpi?! Veď sme ako vo väzení!“
Dajte nám slobodu!
Pokus sa skončil. Začala sa diskusia o tom, čo sa dialo. O povraze, o postojoch, o žiakoch a ich postrehnutí či skôr nepostrehnutí hrozby. O slobode, jej chápaní a výklade napríklad vo vzťahu k disciplíne a poriadku. Vo vzťahu k vodcom. O zlodejoch slobody, obmedzovateľoch slobody, ale najmä o tom, či niekto uvažoval nad tým čo v konečnom dôsledku mohlo znamenať ono povrazovanie. Či si niekto uvedomil pohyb povrazu zavčasu a to, ako transformoval na úhľadnú klietku. Klietku, v ktorej podaktorí odchovanci klietok videli návrat k istotám, poriadku, k slobode v klietke.
Niektorí prešli do inej triedy. Emigrovali.
Iní prejavovali nespokojnosť pokrikovaním, ale odkrajovači slobody ich prekričali.
Niektorých jednoducho umlčali. Postavili ich do kúta.
Niektorí si lebedili v klietke slobody ako v lone istoty svojej nesamostatnosti. Nemuseli myslieť, myslel za nich učiteľ. Nemuseli rozhodovať, rozhodoval učiteľ.
Bolo im fajn. Ani sa veľmi neučili, veď načo.
Zvykli si na povraz, ktorý sa zmenil na ohradu. Zvykli si na čelenku, ktorá sa stala symbolom jednoty a uniformity myslenia. Zapáčili sa im plechové odznaky namiesto srdca.
Niektorí boli nesvoji. Tušili v klietke pascu, ale snažili sa prehovoriť sami seba, že to tak nie je, že je im celkom dobre, že takto to musí byť, že to nemôže byť inak. Trochu kričali, nariekali, ale skôr len potichu a keď boli sami, alebo sa zlostili, potom ustali. Zmierili sa s bytím v klietke. Zdalo sa im, že akékoľvek ich počínanie je márne.
Nedezertovali zo svojho JA.
Len máloktorí neustále tĺkli do mreží a zámok, strhávali obruče z mozgu a plechy srdcového brnenia. Utešovali sa nádejou, že skutočný svet predsa existuje mimo povrazov, obručí a klietok. Neboli to len milovníci prírody, len milovníci zeleného mieru ale boli to milovníci slobodných ľudí.
Jednému sa z tej školy podarilo ujsť a v behu sa z diaľky pozrel naspäť. Zdalo sa mu, že na priečelí je veľký názov školy: OSOBITNÁ ŠKOLA HRANIČNÉHO PÁSMA NESLOBODY.
prevzate z knihy Sloboda osobnosti - Miron Zelina